DHG sú už niekoľko rokov v ťažko pozorovateľnom stave a vydanie nejakého nového materiálu sa vznášalo v množstve fluktuujúcich členov zostavy vo vákuu. Zmena v tomto stave nastala niekedy v trinástom roku milénia, kedy sa do zostavy vrátil Aldrahn. Obnovenie kreatívnej dvojice  Aldrahn/Vicotnik a odohranie nejakých živých vystúpení sľubovalo dôstojného nástupcu kultového „666 International“, ktorý sa v „Supervillain Outcast“ nezrodil napriek jeho kvalitám. 

A skutočne, to čo pripravili DHG v podobe „A Umbra Omega“ je materiál, ktorému sa len ťažko bude hľadať ekvivalent. Pre recenzentov predstavuje peklo pri pokuse o jeho slovný opis a hodnotenie. Hranica medzi genialitou a šialenstvom je tenká, avšak v tomto prípade sa ju Nórom podarilo úplne zmazať. Päť skladieb mimo intra s priemerom niekde okolo trinástich minút nemusí šokovať, no to čím je tento bohatý časopriestor vyplnený nemá v žánri extrémnej hudby celkom obdoby. Nepopieram, že mi niečo nemohlo uniknúť, ale pri niekoľko násobnom posluchu som nenašiel motív, ktorý by sa v rámci ktorejkoľvek skladby čo i len raz zopakoval.

Tento fakt, popiera akúkoľvek klasickú kompozičnú výstavbu monumentálnych skladieb a vytvára auru neuchopiteľnosti. V hudbe som zvyknutý na všelijaké extrémy, ale nie je snáď album po ktorého vypočutí by som zostal úplne vymletý s jedinou myšlienkou: „Čo do pekla bolo toto“? Tu a tam zachytíte nejaký melodický motív, aby vás vzápätí pomlel hyper rýchly blackmetal, akustické gitary, ambient, romantika, rockový náboj, saxofón, klavír, do toho pomätene vrieska Aldhran... Celé sa to veľmi rýchlo zvrháva v efektný abstraktný drogový „trip“ do inej dimenzie, kde platia úplne iné pravidlá. To vás úplne odrovná, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Pritom DHG úplne rezignovali na industriálne zvuky a s elektronikou pracujú veľmi vkusne, pričom skôr vsádzajú na virtuózny klavír syntetizátor a chóry.

Album je napriek svojej chaotickej štruktúre atmosférický až elektrizujúci s vybrúseným zvukom a produkciou. Tento fakt dokonale demonštruje „Architect Of Darkness“, vytvárajúca týmito zbraňami dokonale mrazivú atmosféru. V mnohom tomu napomáha samotný Aldhran, ktorého nenapodobiteľnź vokál je ďaleko za hranicami počutého. Ten človek celý tým chaosom dýcha, pričom láme svoj hlas cez všetky možné i nemožné polohy v niekoľkých vrstvách. Bez neho by efekt albumu nebol ani zďaleka tak pôsobivý. Príkladom je impozantný záver „God Protocol Axiom“, s extatickým volaním zaujímavého textu:

Tomorrow we all bleed, we all fall....
And admire...
We all approach, the unforgiving fire
We believe....
That the ruler of the realm revealed
Our warm adulation...
In coming before his voice...
....To tremble....

Impozantný, inšpirujúci a plný kreativity sú pojmy, ktoré dokážem dobre stotožniť s novinkou DHG. Takto má vyzerať extrémna hudba tretieho tisícročia, takto má vyzerať renesancia extrémneho žánru. Kapela ukazuje nový pohľad na blackmetal, použitím prepracovaných a do veľkej miery melodických prostriedkov v chaotickej totálne premenlivej hudobnej štruktúre. Túto formu buď budete nenávidieť alebo milovať. Ja som nejaký čas osciloval medzi oboma týmito polohami, aby som sa ustálil na pozitívnej. V albume roka mám týmto pádom celkom jasno a som si istý, že sa hudbou „A Umbra Omega“ budem intoxikovať častejšie ako 666-tkou.